Vojensko – historická cesta UNTAES

Na počesť 30. výročia začatia mierovej misie OSN – UNTAES na území bývalej Juhoslávie a pôsobenia slovenského ženijného práporu v nej, zorganizovalo o.z. UN VETERAN SLOVAKIA vojensko – historickú cestu na územie Východnej Slavónie, Baranije a Sriemu. Slovenskí príslušníci práporu v týchto priestoroch zanechali nezmazateľnú stopu svojho mierového pôsobenia.

Cieľ vojensko – historickej cesty charakterizoval na jej začiatku prezident UNVS plk. Štefan Jangl: „Cieľom vojensko – historickej cesty členov UN VETERAN SLOVAKIA do priestorov bývalej mierovej misie United Nations Transitional Administration for Eastern Slavonia, Baranja and Western Sirmium je dôstojné pripomenutie si 30. výročia začiatku tejto mimoriadne úspešnej mierovej operácie OSN, ktorá sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia stala príkladom efektívneho obnovenia mieru, bezpečnosti a návratu civilného života do oblasti Východného Slavónska.

Naša cesta je zameraná na vzdanie pocty slovenským vojakom a ženistom, ktorí sa významnou mierou podieľali na plnení úloh misie, odstraňovaní následkov vojnového konfliktu, odmínovaní územia a vytváraní podmienok pre pokojný život miestneho obyvateľstva. Zároveň chceme prejaviť úctu všetkým účastníkom mierových operácií a zachovať historickú pamäť o ich službe pod vlajkou OSN. Súčasťou programu bude návšteva miest pôsobenia slovenského kontingentu, pietne akty i spomienkové stretnutia, návšteva Slovenského domu v meste Ilok, upevňovanie našich vzťahov so slovenskou krajanskou komunitou v Chorvátsku a posilňovanie odkazu slovenských vojnových veteránov pre mladú generáciu.“

Vojensko – historickú cestu sme uskutočnili v dňoch 8. až 10. mája a zúčastnili sa jej bývalí príslušníci slovenského kontingentu v misii UNTAES – veliteľ kontingentu plk. Štefan Jangl, príslušníci misie plk. Miroslav Klimek, pplk. Ľubomír Mičátek, kpt. Milan Galgóci a ako korešpondet, ktorý misiu navštívil iba v úlohe vojenského novinára – spravodajcu Slovenského rozhlasu, pplk. Bernard Roštecký. V skorých ranných hodinách sme vyrazili zo Serede a po pamätnej ceste cez Maďarsko, po ktorej chodili naši mierotvorcovia na dovolenky, sme sa postupne cez Kisbér, Stoličný Belehrad, Moháč, presunuli do Baránije.

Do Baránije sme vošli cez hraničný priechod v blízkosti Baransko Petrovo Sela. Bol to prvý priechod do Maďarska, dnes má už len lokálny význam. Hraničný priechod Baransko Petrovo Selo-Beremend bola v roku 1996 naša veľká odmínovacia akcia, pri ktorej sme si po prvý krát vyskúšali v praxi celoplošné odmínovanie a preverili sme plochu cca 240 000 m² . Využili sme všetku slovenskú odmínovaciu techniku a túto odmínovaciu akciu vysoko hodnotil aj veliteľ vojsk v misii UNTAES belgický genmjr. Jozef Schoups.

Nasledoval chorvátsky Osijek, Vukovar a prvý cieľ cesty najvýchodnejšie mestečko Chorvátska – Ilok, so slovenskými krajanmi na Srbsko – Chorvátskej štátnej hranici. Pred miestnym kultúrnym stánkom Slovenským domom Matice Slovenskej Ľudovíta Štúra nás privítali Slováci na čele s bývalým predsedom Matice slovenskej v Iloku pánom Jánom Menďanom. Po srdečných stiskoch rúk a zvítaní sa starých priateľov spred troch desaťročí, najmä s plukovníkom Janglom, nás rodáci previedli po priestoroch Slovenského domu, ktorý plní svoju kultúrnu funkciu na sto percent. Slúži nielen miestnym slovenským rodákom, ale i pre konanie kultúrnych akcií Chorvátov, Srbov i príslušníkov ostatných národnostných menšín. Slovenský dom bol v rokoch vojny totálne zdevastovaný a o jeho záchranu sa postarali v roku 1997 práve slovenskí vojaci –príslušníci ženijného práporu. Na základe rôznych žiadostí, povolení a rozhodnutím hlavného administrátora misie Jean Paula Kleina mohli naši ženisti zrekonštruovať a obnoviť tento kultúrny stánok v prospech Slovákov a miestneho obyvateľstva. Najväčšiu zásluhu na obnove domu mal náš vtedajší veľvyslanec v Chorvátsku prof. Matúš Kučera a veliteľ kontingentu pplk. Štefan Jangl, ktorý túto úlohu velenia misie – obnoviť kultúrny dom Slovákov, považoval za prioritu a k tomu vyčlenil svojimi rozkazmi aj príslušné sily a prostriedky, aby sa dielo podarilo zrealizovať. 24. augusta 1997 bol Dom slávnostne odovzdaný miestnemu obyvateľstvu. Slovenským ženistom pri jeho rekonštrukcii pomáhali aj miestny obyvatelia. Jedným z nich bol aj pán Miroslav Mudroch, ktorý pôsobil ako zamestnanec OSN vo funkcii tlmočníka na veliteľstve misie. „Mali sme so slovenskými ženistami veľmi dobré vzťahy, rozumeli sme si ľudsky i na profesionálnej úrovni. Murovali sme spoločne a myslím si, že bez ich techniky a zručností, by sa nám tento Dom kultúry nikdy nepodarilo opraviť a dať do funkčného stavu. Ďakujeme slovenským vojakom, zanechali tu silný odkaz v podobe toho diela. Potešila nás aj vaša návšteva, pretože vy ste boli v tom čase naša nádej.

Jeho slová na súčasnosť podporila aj predsedníčka Matice slovenskej v Iloku pani Jrmila Mudrochová: „ V súčasnosti je Slovenský dom plnohodnotným stánkom všetkých kultúrnych združení a spolkov všetkých národností, ktoré v ňom majú svoj domov. Konajú sa tu kultúrno – spoločenské podujatia pre širokú verejnosť, folklórne vystúpenia, divadelné predstavenia, spevácke súťaže i stretnutia rôzneho charakteru. Napríklad dnes tu máme na hosťovanie folklórny súbor Vatra zo slovenských Tlmáč, ktorý nám pripravil takmer dvojhodinové vystúpenie v podobe spevu, tanca, i rozprávania v ľúbozvučnej slovenčine. Tešíme sa tomu a veríme, že náš kultúrny stánok bude prekvitať i v budúcnosti. Keď tento stánok obnovovali slovenská vojaci bola som ešte malá, ale videla som ako ho opravovali a rekonštruovali. Patrí im naša vďaka.“

Predstavenia folklórneho súboru Vatra sme sa zúčastnili a bolo dojímavé, ako jeho prezentáciu vnímajú domáci Slováci a miestni obyvatelia. Na záver vystúpenia si dievky a mladíci zo Slovenska vyslúžili potlesk v stoje. Počas vystúpenia odovzdal prezident UNVS Štefan Jangl pamätné plakety našej organizácie i knihy z našej produkcie, ktoré vypovedajú o službe a práci slovenských ženistov na území bývalej Juhoslávie počas vojnového konfliktu, všetkým bývalým vedúcim predstaviteľom Matice slovenskej v Iloku.

Druhý deň sme začali ráno stretnutím s bývalým predsedom Matice slovenskej v Iloku Vlatkom Miksadom, ktorý mal veľkú zásluhu na tom, že sa dielo podarilo. Jeho pričinením, a sebe vlastným oduševnením, sa podarilo v roku 1997zmobilizovať a presvedčiť domácich Slovákov aby vlastnými silami pomáhali slovenským ženistom pri rekonštrukcii Slovenského domu. Jeho agitácia pomohla a na stavbe sa vystriedalo pri rôznych prácach desiatky obyvateľov Iloku. A nešlo iba o Slovákov, pomohli aj miestni Chorváti, Srbi i Maďari. Vlatko Miksad v besede veľmi rád spomínal na túto hektickú dobu. Mnohí jemu, ani práporu neverili, že sa dielo podarí doviesť do úspešného konca. Nakoniec sa to podarilo a Slovenský dom Matice slovenskej Ľudovíta Štúra slúži obyvateľom mesta v plnej paráde. Mimochodom veľký obraz Ľudovíta Štúra víta návštevníkov v hlavnej sále Domu a má doslova prestrelené srdce, ranou zo samopalu, nejakého aktívneho bojovníka z roku 1991. Vlatko Miksad nám porozprával i o živote Slovákov v regióne, je veľmi rád, že slovenčina stále zvučí a učí sa v miestnych školách, ale napriek tomu pociťuje určité obavy z postupnej asimilácie Slovákov smerom k majoritnému chorvátskemu elementu. Nuž čo, svet ide dopredu a uplatnenie mladých v rodnej krajine si vyžaduje aj takúto daň. Napriek tomu Slováci v Iloku, Našiciach, Jelisavaci, Lipovci a ďalších obciach zachovávajú tradície, slovenský folklór i tesné kontakty so Slovenskom. Optimisticky sme sa rozlúčili s Vlatkom, ktorého naša návšteva mimoriadne potešila a aj trošku dojala. Predsa len so slovenským ženijným práporom strávil kus života a spoločne sa im podarilo vytvoriť dielo, ktoré pretrváva doteraz a bude slúžiť verejnosti aj v budúcnosti.

Naša vojensko – historická cesta potom pokračovala na miesto, ktoré sa do tejto balkánskej vojny zapísala obzvlášť krutým spôsobom. V roku 1991 srbské bojové skupiny obsadili nemocnicu vo Vukovare a pacientov rôznych národností krutým spôsobom popravili na neďalekom mieste Ovčara. V roku 1996 slovenskí ženisti zabezpečili exhumáciu týchto obeti, odmínovali priestor masového hrobu a poskytli všestrannú asistenciu lekárom, ktorí identifikovali obete a pripravili ich na miesto dôstojného odpočinku. Pri skromnom pamätníku sme sa poklonili pamiatke obeti a zapálili sviečky za ich duše. Práve pri našej návšteve tohto pietneho miesta sme sa stretli s mladými kadetkami a kadetmi chorvátskej Policajnej akadémie, ktorí si taktiež prišli uctiť pamiatku obetí spred tridsiatich piatich rokov. Reakcia na našu prítomnosť, boli sme oblečení v bledomodrých tričkách s nápisom UN VETERAN SLOVAKIA a v čiapkach s rovnakým logom, nedala na seba dlho čakať. Velitelia kadetov nás oslovili s otázkou odkiaľ sme a prečo na tomto mieste. Vysvetlenie im podal náš prezident plk. Jangl. Informoval kadetov o úlohe slovenských ženistov v misii OSN UNTAES, ktorí na tomto mieste vykonávali práce spomínané vyššie. Zdalo sa nám, že túto informáciu počujú mladí ľudia aj ich velitelia po prvýkrát. Po vypočutí a vysvetlení prezidenta sa nám dostalo spontánneho potlesku a aj slov uznania. Potešilo nás, že sme mohli aspoň takýmto malým príspevkom prispieť k historickému povedomiu, že Slováci vo vojnových časoch prispeli k mierovému riešeniu vojnového konfliktu.

Naše jednotky počas svojho pôsobenia v misii UNTAES sa podieľali tiež na činnosti exhumačných komisií v priestoroch Ernestínovo, Marinovci a následne pokračovali v exhumácii masových hrobov v blízkosti Nemetín-Klisa a vo vnútri cintorína v obci Lovas.

Po emotívnom stretnutí v Ovčare sme pokračovali do Vukovaru – mesta, ktoré sa stalo symbolom vojny v bývalej Juhoslávii. Práve tu sa odohrali najväčšie boje v roku 1991, keď išlo o samostatnosť Chorvátska a úsilie prekaziť tento proces zo strany ešte stále existujúcej Juhoslávie. Juhoslovanská národná armáda s vedúcou srbskou silou nasadila všetky svoje prostriedky na zabránenie procesu svojbytnosti juhoslovanských národov. Došlo ku krvavým stretom s množstvom obetí na oboch stranách, vznikla tzv. Srbská Krajina a konflikt neskôr trval dlhé štyri roky. Ukončila ho Daytonská dohoda v roku 1995, ale misia OSN UNTAES vo Východnom Slavónsku pokračovala až do roku 1998, keď sa domov po piatich rokoch balkánskych misií vrátil aj slovenský ženijný prápor. Vo Vukovare sme si prezreli jeden z najznámejších pamätníkov vojny, vukovarskú vodárenskú vežu, bývalú železničnú stanicu, ktorá zostala v pôvodnom stave rozstrieľaná a polorozpadnutá ako memento vojny. Pri tejto stanici v roku 1997, pri svojej návšteve, vyslovil veľké poďakovanie a uznanie slovenskému ženijnému práporu prezident Chorvátskej republiky Franjo Tjudman, v sprievode nášho vtedajšieho veľvyslanca profesora Matúša Kučeru.

Navštívili sme aj miesto pôvodného veliteľstva a tábora slovenského kontingentu v okrajovej časti Vukovaru, Borovjo Naselie. V súčasnosti je to stavenisko a nič už nepripomína vojnové časy. Akurát okolie tábora je stále akoby vojnové, miestna fabrika, je stále i po tridsiatich rokoch rozstrieľaná a dotvára trošku pochmúrnu atmosféru miesta. Posledný veliteľ slovenského práporu a kontingentu plk. Štefan Jangl si zaspomínal na časy, keď práve na tomto mieste boli prijímané najdôležitejšie rozhodnutia o plnení odborných úloh slovenskými ženistami v celom obrovskom priestore Východného Slavónska.

A celkový dojem. Spomienky príslušníkov misie sa vynárali z pamäti postupne na miestach kde slovenskí ženisti stavali mosty, odmínovali cesty, chodníky a priestory, na Klise, kde budovali cesty, stavali haly pre príslušníkov misie, či miesta táborov síl OSN, ktoré budovali, i kde sa stretávali s vďakou a ústretovosťou miestneho obyvateľstva kruto skúšaného vojnou.

Prechádzali sme po ceste Vinkovci smerom na Osijek, kde v roku 1997 Slovengbat plnil druhu z veľkých úloh preverenia mínovej bezpečnosti a odmínovanie tranzitnej cesty Vinkovci – Osiek a prístupových komunikácií do regiónu na základe rozkazu veliteľa misie č.420 v dobe od 4. marca do 11. augusta 1997. Úlohou SLOVENGBAT-u bolo preveriť na mínovú bezpečnosť obojstranne okraje tranzitnej cesty VINKOVCI – OSIJEK a priľahlých komunikácií a zlikvidovať mínové polia v blízkosti komunikácie. Preverili sme viac ako 55km ciest a 5 mostov. Hlásenie o splnení tejto náročnej úlohy odovzdal veliteľ žpr MS OSN osobne vojenskému veliteľovi misie genmjr. Willymu Hansetovi. Táto hlavná cestná komunikácia bola zároveň hranicou separácie bojujúcich strán a jej sprístupnenie bolo dôležite pre vstup do regiónu, ktorý bol dovtedy pod kontrolou misie UNTAES a mal prejsť pod správu Chorvátskej vlády.

Dnes je Východné Slavónsko, dnes nazývané aj Chorvátske Podunajsko, mierovou a prekvitajúcou krajinou. Obrovské lány poľnohospodárskych plodín, sadov, viníc a lúk už ničím nepripomínajú vojnové časy spred tridsiatych rokov. Po slovenských mostoch, cestách, strážnych vežiach a budovách už nieto ani stopy. A to je dobre. Víťazí mierový život.

Naša prvá vojensko – historická cesta naplnila svoj cieľ. Spomínali sme, pripomínali si, uctili sme si obete vojny a spokojne sme mohli konštatovať, že naša misia a misie našich kolegov v mierových operáciách UNPROFOR a UNTAES neboli zbytočné.

8. – 10. máj 2026 – príslušníci misie UNTAES plk. Štefan Jangl, plk. Miroslav Klimek, pplk. Ľubomír Mičátek, kpt. Milan Galgóci a pplk. Bernard Roštecký